Original title:
Za hranicí těla a prostoru
Translated title:
Beyond the extent of space and body
Authors:
Kubová, Marianna ; Tichá,, Jana (referee) ; Kristek, Jan (advisor) Document type: Master’s theses
Language:
cze Publisher:
Vysoké učení technické v Brně. Fakulta architektury Abstract:
[cze][eng]
Po zažití skúsenosti bez zraku sa v pamäti zafixujú silné momenty zdolávania priestoru a vyhodnocovanie správania na základe informácií prijatými inými možnosťami ako vizuálnými. Práve známi priestor, ktorým som prechádzala bez toho aby som ho videla, ukázal nové hodnoty a odrazu som ho vnímala úplne inak. Sústredila som sa na materialitu pohybu, ktorý opisoval nie len jeho fyzické hranice, ale aj rôzne citelné podnety vyžarujúce smerom k môjmu telu a zmyslom. Zažívať priestor inak, by som porovnala k situácií znovu-objavenia zapamätaného miesta z detstva. Na dávno zafixované obrazy detských očí a mysle sa už teraz pozeráme odlišne, dokonca sme schopní toto vnímanie porovnávať. Nie je to tým, že by sme v detstve nemali dobrý zrak, ale nepoznali sme mnoho súvislotí a nezažili určité skúsenosti, ktoré nám teraz pomáhajú viesť život určitým smerom. Pri zažívaní nevidiacej skúsenosti som sa dostala do presne takej situácie. Bola som ako dieťa, ktoré poznalo určitý priesor len obmedzene, inak povedane priestor obmedzený zrakom. Prvotná intuitívna domienka o tom, že pozerať sa na poškodenie zraku nie ako na postihnutie ale ako na inú možnosť zažívania, sa stala inšpiratívnym základom môjho projektu. To, že vnímanie priesotur nezávisí len na fungovaní zraku ale aj na fungovaní mozgu som začala vnímeť u detí. V závislosti od miesta, v ktorom deti vyrastajú, zažívajú meniace sa stavy prostredia, čo suvisí s ich emočným, mentálnym a fyzickým vívinom. Nie vždy ale vyrastajú v takom prostredí, ktoré dokáže stimulovať kognitívny rozvoj a napomáhať k osobnéemu, sociálnému, či školskému rastu. Takýto priestor teda nedokáže podať dostatok rôznych podnetov pre určitý význam, ktoré by mali napomôcť mysleniu v suvislostiach. Detský mozog sa medzi 3-7 rokom vývíja veľmi rýchlo a to pomocou hry, či priestorovvých zážitkov. Mozog nám svojou plasticitou ponúka veľký objem pamäte, kde sa prvotne zapíše, skoro všetko, čo dieťa do 7 rokov okolo seba vidí. Dôležitejšie je ale to, čo neskor v pamäti zostane a nevytratí sa. Ide práve o takú informáciu, ktorá bola silno podporená roznými podnetmi, čo vždy funguje lepšie ako ničím nepodložené neustále opakovanie významu. Tu som sa snažila vložiť mulstisenzorickú skúsenosť, ktorú používajú nevidiaci ako životnú potrebu pri pohybe priestorom a kompenzáciu zraku. Táto skúsenosť je silne spätá s emóciami, ktoré su hlavným prvkom všetkých dlhotrvajúcich spomienok a zážitkov, ktoré si pamätáme. Práve preto je vhodné využivať multisenzorialismus aj pri učení, či je vedené učiteľom alebo cez voľnú hru. U detí vidiacich dokážu multisenzorické podnety podprorovať zdravý emočný vívin ale aj vytváranie synapsií v mozgu. Zároveň vidím ako prínos prepojenie týchto dvoch skupín detí, ktoré si môžu byť navzájom inšpiráciou pri odlišnom spracovaní informácií z prostredia. Cieľom práce je vytvorenie inklúzivného priestoru pre vidiace a nevidiace deti, ktorý podporuje získavanie mnohonásobných podnetov k významom informácií v rámci fungovania predškolského zariadenia.
After experiencing moments without sight, strong moments of overcoming space and evaluating behaviour on the basis of information received by non-visual options are fixed in the memory. It was the familiar space I went through without seeing it, that showed new values and suddenly I perceived it completely differently. I focused on the materiality of the movement, which described not only its physical boundaries, but also the various sensible stimuli radiating towards my body and senses. This feeling of experiencing space differently, I would compare to feelings of when you re-discover a familiar place from childhood. We already look differently at the long-fixed images of children's eyes and minds, we are even able to compare this perception now. It is not that we did not have good eyesight as children, but we did not realise overall contexts and did not have certain experiences that now help us lead lives in a certain direction. While going through no-sight-experience myself, I found myself in a situation like that. I was like a child who knew a certain space only to a limited extent, in other words a space limited by sight. The initial intuitive assumption that looking at visual impairment not as a disability but as another means of experiencing world became the basis of inspiration for my project. I began to realise the fact that the perception of space in kids, does not only depend on the functioning of the eyesight but also on the functioning of their brain. Depending on where the children grow up, they experience changing states of the surrounding environment, which is related to their emotional, mental and physical development. However, they do not always grow up in an environment that can stimulate cognitive development and help personal, social or education growth. Thus, such a space cannot provide enough different stimuli for a certain purpose, which should help them thinking in and realise the wider context. Between the age of 3-7 years, a child's brain develops very quickly, using play or various spatial experiences. With its plasticity, the brain offers us a large volume of memory space, where almost everything that a child under the age of 7 sees around him, is initially noted down. But what’s really important is what information remains in the memory and won’t disappear. This is precisely that kind of information that has been strongly supported and influenced by various stimuli, which can always be maintained better than the unsubstantiated constant repetition of situations. Here I tried to insert a multisensory experience, which is used by the blind and visually impaired people as a vital need when moving through space and to compensate their eyesight. This experience is strongly connected with emotions, which are the main element of all long-lasting memories and experiences that we remember. That is why it is appropriate to use multisensorialism also in a learning practice, whether this is led by a teacher or through free play. In children that are not visually impaired, multisensory stimuli can support healthy emotional development but also the formation of synapses in the brain. At the same time, I see as a benefit in inter-connecting of these two groups of children, because they can be an inspiration to each other in their differential processing of information from the surrounding environment. The aim of the work is to create an inclusive space for the sighted and sight-impaired. The aim for the space is to support the possibility of obtaining information using multiple stimuli, which are proposed to be designed within the object-functionality and the overall space of the preschool facility.
Keywords:
blind; community; enlightenment; experience without sight; food route; inclusion; kindergarten; microtopia; multisensory stimuli; orthoptic exercise room; rhythm of the day; sight; UNSS; vision prevention; cesta jedla; inklúzia; komunita; materská škola; mikrotopia; multisenzorické podnety; nevidiaci; ortoptická cvičebňa; osväta; prevenzia zraku; rytmus dňa; UNSS; zkúsenosť bez zraku; zrak
Institution: Brno University of Technology
(web)
Document availability information: Fulltext is available in the Brno University of Technology Digital Library. Original record: http://hdl.handle.net/11012/199706
guest ::
